1. Stravovanie
- Hotelová polpenzia zahŕňala raňajky a večere. Na raňajky sme si mohli vybrať z kontinentálnej ponuky jedál ako praženica či párky, ale ja som si rada naložila syry, šalát, miestne sladké zákusky podobné tým, ktoré podávajú aj Turci či Gréci (helva, baklava...) a malý falafel (v uliciach predávali omnoho väčší) – vyprážaná guľôčka z cíceru/bôbu. K dispozícii bola káva (nie na večeri), čaj (nie na večeri) a vody (sirupová a čistá balená). Súčasťou večere boli švédske stoly so šalátmi, mäsom (okrem bravčového), grilovanou zeleninou a teplou polievkou, ktorá mi po celodennej chôdzi vždy spravila veľmi dobre. Polievky mali zväčša kyslú chuť a boli plné korenia (podľa mňa išlo hlavne o kari). Celkovo mi vo všetkých troch hoteloch veľmi chutilo, aj keď niekde jedlá solili veľmi málo. Počas bežného pútnického dňa mimo hotela sme nemali veľmi možnosť vyskúšať izraelské jedlá. Ja som si dala len kebab v Jerichu a nejaké pečivo predávané v stánku na ulici Via Dolorosa v Jeruzaleme (málo slané sezamové pečivo a nejaký žltý „slimák“ – ten bol zase málo sladký. Skutočne sme nastavení na iné chute). Kebab nevyzeral tak, ako sme zvyknutí zo Slovenska. Žiadna žemľa alebo iné pečivo plné zeleniny a dressingu... Len mäso na kovovej špajli vytiahnuté z grilu a kúsok arabského chleba (ten mi inak veľmi chutil aj v hoteloch. Je to nekvasený pokrm, ktorý je najlepšie zjesť čerstvý). Takýto kebab skutočne chutí „mäsovo“ a nie cibuľovo. Okrem toho som si pár krát kúpila čerstvo vytlačenú ovocnú šťavu. Kebab stál myslím 4 americké doláre a 0,2 l džúsu asi 2 doláre. Nič hrozné. Každý pútnik si doniesol aj nejaké tie rezne, sladké energetické tyčinky či oriešky, ktoré počas dňa nasýtili a polpenzia teda úplne postačovala.
2. Ubytovanie
- Boli sme ubytovaní v troch hoteloch. Prvé tri noci sme strávili v hoteli Nativity bells v Betleheme, čo bolo výhodné, keďže sme sa nemuseli hneď na začiatku púte premiestňovať s celou batožinou. Tento hotel bol suverénne najlepší. Mali sme k dispozícii veľký balkón, ktorý je v lete neskutočnou výhodou hlavne kvôli možnosti posedenia večer ako aj keď chcete sušiť vyprané veci, resp. smradľavé topánky po celodennom chodení. Tu bola na izbe aj chladnička, klíma a televízor. Na izbe sme spali traja (izby sú všade buď „dvojky“ alebo „trojky“) a priestoru sme mali dosť. Uteráky nám menili každý deň a rovnako vynášali aj smeti. Trochu problém bol s čistotou (hlavne kúpeľňa, v ktorej sa kachličky a vaňa snáď nikdy neumývali a cudzie vlasy na zemi. Niektorí našli aj vlasy na vankúšoch a vzniklo podozrenie, či chyžné vôbec vymenili posteľnú bielizeň po predchádzajúcich návštevníkoch...). Druhý hotel v poradí bol Bali hotel v meste Tiberias. Už som písala, že išlo o hotel s pochmúrnou atmosférou, kde boli ubytovaní zväčša Židia. Zatiaľ čo v Betleheme sme mali v kresťanskom hoteli veľkú izbu a balkón s výhľadom na mesto, tu sme mali malú izbičku síce s klímou, ale bez balkóna, chladničky, pekného výhľadu a zásuvky v kúpeľni. Jednu noc sme tu ale nejako prežili. Poslednú noc sme strávili v inom hoteli ako nám pôvodne cestovka oznámila. Bol to hotel Bethlehem hotel v Betleheme (namiesto Shepereds´ house hotel v Betleheme). Podobne izba bez balkóna, ale dosť priestoru, klíma a chladnička. Nevýhodou bola orientácia izby na veľmi rušnú ulicu...
3. Presun po krajine
- Snáď každý zájazd vo Svätej zemi mal prenajatý autobus s izraelským šoférom. Všetky autobusy boli novučičké – miestnym sa oplatí investovať do vozidla, lebo ich živí celý rok. Cesty v Izraeli boli na výbornej úrovni (aj púšti). V Jeruzaleme je vybudovaný osobitný pruh pre autobusy, takže naše presuny netrvali až tak dlho. Na mnohých miestach sme sa vďaka tomu vyhli dopravným zápcham. Napríklad na Olivovej hore musel náš šofér predviesť hotové šoférske umenie, keďže cesty tu boli úzke aj pre osobné autá. Do zákrut museli autá trúbiť, aby nedošlo k zrážke a bolo jasné, kto má prednosť. Šoférovať v tejto krajine asi nie je práve jednoduché... Na druhej strane poznám veľa ľudí, ktorí si tu prenajali auto a nemali žiadny problém. Odporúča sa objednať si auto s izraelskou ŠPZ (žltá farba) a nie palestínskou ŠPZ (bielo-zelená). S palestínskou by ste sa všade nemuseli dostať...
4. Platby
- Obchody a predajcovia akceptujú ako platidlo americký dolár a izraelskú menu – šekel. Ja som mala vymenené len doláre. Celkovo som z 220 USD minula 180 USD. Za to som kúpila veľa suvenírov pre celú rodinu, dopriala som si všetky fakultatívne výlety a vstupy, kávu, pitnú vodu (aspoň 2 l denne na osobu pričom priemerná cena je jeden dolár za jeden liter. Ceny sa môžu veľmi líšiť.) a občerstvenie mimo hotela. Niekde Vám môžu vydať šekel, aj keď platíte dolármi. Mne sa to nestalo. Podľa mňa by ale nebol problém, ak by ste ich poprosili o vydávanie len v dolároch. Šekel je drobnejší, oproti doláru menej hodnotný peniaz. Izraelčania sú zvyknutí na obslužné aspoň v hodnote symbolického jedného doláru. Rovnakú sumu sme vhadzovali do „zvončeka“ počas každodennej svätej omše. Pri kúpe suvenírov je potrebné zjednávať. Je to ťažké, keď to nemáte v sebe tak ako ja. Ceny jednotlivých suvenírov sa na rôznych miestach skutočne môžu líšiť aj o vyše 100%, niekde vkľude aj o 200%. Skúšajte teda zjednávať a už sami uvidíte, či Vás výsledná suma motivuje ku kúpe. Nejaká dražoba tam nie je, ceny pre nás primerané... Výmenný kurz v máji 2019 bol cca takýto: 1 euro za 1,12 doláru a 3,60 šekelu za 1 USD.

5. Let
- Náš zájazd bol v tomto ohľade koncipovaný tak, že sme nemali jeden priamy let, ale museli sme prestupovať na letisku v Istanbule. Z KE do Istanbulu ako aj z Istanbulu do Tel Avivu nás prepravovala letecká spoločnosť Turkish airlines. Lietadlá boli malé, ale dostali sme občerstvenie – nápoj, bagetu so syrom/tuniakom a koláčik/jogurt. V Istanbule nás odbavili smerom z aj do Izraelu s asi hodinovým meškaním – letiskoví pracovníci nemali z toho žiadny stres a asi je to tam bežná prax... Práve kvôli tomuto faktu ako aj kvôli tomu, že presuny mi neumožnili si ani na minútu pospať hoci sme cestovali celú noc, by som už do budúcnosti preferovala iba priamy let... Batožina sa chvalabohu nikomu nestratila. Kontroly na ceste do Izraelu boli také, ako bývajú bežne keď cestujete lietadlom a poznáte proces „boardingu“. Iba na letisku v Tel Avive sme dostali do rúk vytlačené povolenie na pobyt v krajine vo forme malej kartičky (nie pracovné povolenie!!!) v dĺžke 3 mesiace (každá krajina sveta má v tomto ohľade iné časové limity, ktoré sú stanovené na základe diplomatickej dohody medzi jednotlivými štátmi sveta a Izraelom). Na vstup do krajiny nepotrebujete víza. Nutný je pas platný ešte pol roka po príchode späť na Slovensko. Vo veľkej batožine si môžete priniesť aj odniesť 1 l liehovín a 2l vína na osobu. Malá aj veľká batožina musia spĺňať rozmery a hmotnosť stanovené leteckou spoločnosťou. Ešte jedna zaujímavosť: V Izraeli môžete letecky prenášať vodu v neobmedzenom množstve aj malej batožine. V Istanbule ju ale musíte vypiť alebo vyhodiť. Pri prílete do Istanbulu si môžete posunúť hodinky o hodinu dopredu. Tento čas platí aj v Izraeli. Je to vlastne plus jedna hodina k nášmu letnému času.
- Nepríjemné zdĺhavé kontroly nás čakali po ceste domov na letisku v Tel Avive. Tu letisková pracovníčka najskôr vypočúvala pána farára a potom kládla rovnaké otázky jednej pútničke, ktorá sa dobrovoľne prihlásila, lebo hovorila po anglicky. Ich odpovede sa museli zhodovať... Boli to otázky typu: Čo ste videli?; Kde ste boli ubytovaní?; Prijali ste nejaké dary? Máte so sebou zbrane? a pod. Potom sme po dvojiciach pristupovali k počítačom a na podobné otázky sme všetci museli odpovedať aj individuálne v jazyku, ktorý sme si vybrali (aj v slovenčine). Nasledovali ďalšie kontroly batožiny. Do pasu sme nedostali žiadnu pečiatku, len nám dali potvrdenie na malej kartičke, že sme opustili krajinu do 3 mesiacov od prvého prekročenia izraelských hraníc. Kontroly na letisku v Tel Avive sú prísne. Na druhej strane tu nedávajú pečiatky do pasu. Počula som, že tie môžu byť prekážkou a predstavovať problém, ak by ste chceli v budúcnosti navštíviť krajinu, ktorá nemá s Izraelom dobré vzťahy... Letiská v Tel Avive aj v Istanbule sú neskutočne veľké komplexy s viacerými terminálmi. V Istanbule sme „rolovali“ po pristátí asi 45 min, kým lietadlo definitívne zastalo. Kto má horšiu orientačnú schopnosť v novom priestore, môže sa tu rýchlo stratiť, hoci smerovníky aj tabule s príletmi/odchodmi/bránami sú prehľadne označené. Odporúčam preto držať sa skupiny.
6. Pamiatky (vybavenosť)
- Myslím, že pri všetkých pamiatkach boli okrem arabčiny a hebrejčiny aj nápisy a popisné informácie v angličtine, resp. v nemčine a ruštine. Vo vnútri niektorých chrámov boli aj letáčiky a prospekty v češtine a poľštine (bohužiaľ nie v slovenčine). Pri každej pamiatke je WC, čiže môžete pokojne piť počas dňa toľko vody, koľko chcete a vládzete. Za vstup platíte dobrovoľný príspevok, resp. pri vstupe bolo napísané, koľko šekelov stojí použitie záchoda. Nikto ale nekontroluje, či ste peniaze do pokladničky vhodili. Inak povedané – toalety boli pre nás grátis. O tom koľko sa čaká na vstup pri jednotlivých pamiatkach som písala už vyššie. Pri žiadnej pamiatke ani ceste loďou či taxíkom sme nemuseli platiť za vstup na mieste, čo bolo výhodné z hľadiska ušetrenia času. Vstupy boli už dopredu uhradené cestovkou, resp. deň vopred sme potrebnú sumu na nasledujúci deň odovzdali pánovi farárovi a on potom na mieste vyplatil hromadný vstup.
7. Počasie
- Izrael má tropickú klímu. Počas roka sa strieda obdobie dažďa (november až marec) s obdobím sucha. My sme navštívili Svätú zem v máji, čiže v období sucha a mali sme „šťastie“ na veľké horúčavy. Mne to osobne vyhovovalo a stále vravím, že tieň sa dá nájsť takmer vždy a všade a je to lepšie, ako keď prší. Počas celého pobytu sa denné teploty pohybovali medzi 32-37 stupňov; v noci okolo 20 stupňov. V období sucha tu skutočne nepadne ani kvapka vody; dáždnik teda využijete maximálne ako ochranu proti slnku. V severných a hornatých oblastiach Izraela v zime aj sneží a v samotnom Jeruzaleme sa teplota pohybuje okolo 10 stupňov. Naopak v okolí Červeného mora je počas celého roka veľmi teplo s minimom zrážok.
8. Oblečenie
- Pri vstupe do pamiatok sa odporúča mať zahalené plecia (postačuje tričko s krátkym rukávom) a nohavice pod kolená. Ja som mala plecia celý čas odhalené a bolo to skutočne otravné obliekať si sveter alebo šatku na každom rohu a pri každom vstupe. Púť je ale skutočne o tom, že trávite väčšinu času v kostoloch. Na druhej strane som sa mimo kostolov zbytočne neparila v dlhom oblečení a nachytala som nejaký ten „bronz“. Pri vstupe do židovských pamiatok majú mať muži na hlave hocijakú pokrývku.